TICHÁ SPOMIENKA
Znovu prišiel čas zastaviť sa....
v spomienkach vrátiť sa k našim blízkym,
modlitbou s nimi zhovárať sa,
nad hrobom zapadnutým lístím.
Chýba nám ich dotyk, teplo domova,
hoci oni už svoj domov majú,
nech pamiatka zosnulých je dňom pokoja
pre všetkých, ktorí zo srdca na svojich blízkych spomínajú.
Tíško padá lístie zo stromov, pomaly sa krátia dni a aj príroda sa ukladá k spánku.
Vzdávame hold pamiatke našich drahých. Prichádza čas ticha. Čas, keď sa nám zdá, že sme akosi bližšie k svojim koreňom a k minulosti. Čas, keď slzy a spomienky ukrývame v kvapkách rosy zakvitnutých chryzantém. Čas, keď sa krehký náhrdelník utkaný z pavučín trbliece kvapkami rosy v jesennom slnku.
Prichádza čas spomienok, ktoré otvárajú našu dušu a modlitba v žiari horiacich sviec otvára naše srdcia.
Tieto dni v súmraku jesenného ticha s úctou spomíname na svojich najbližších, na tých, ktorí nám boli v živote najdrahší. Spomíname na svojich rodičov, ktorí nám dali život, kus srdca, kus svojho života.
Spomíname na starých rodičov plných pochopenia a životnej múdrosti. S láskou spomíname na ďalších príbuzných, na dobrých priateľov, známych, na všetkých ľudí, ktorí nám boli v živote blízki, a ktorých odchod zo života nás zasiahol na najbolestivejšom mieste – v našom srdci.
Aj teraz pociťujeme bolesť, ktorú sme prežívali vtedy, keď nás svojou smrťou upozornili, aký pominuteľný je náš život, a že len ten víťazí nad smrťou, kto ho prežil v láske a viere.
Keď spomíname a vzdávame úctu tým, ktorí časť svojho života kráčali s nami, skloňme sa pred ich pamiatkou.
Spomínajme na všetky tie pekné chvíle, ktoré sme spoločne prežili, nech tieto spomienky sú pre nás útechou.
